O-Sensei Morihei Ueshiba
Morihei Ueshiba sa narodil 14.decembra 1883 v obci Tanabe ako štvrté dieťa a prvý syn Yoroku Ueshiby. Vo veku 7 rokov bol Morihei poslaný do budhistického kláštora. V tomto čase sa u neho začali objavovať zvláštne sny. Tieto sny po čase začali znepokojovať jeho otca, ktorý sa preto snažil vzbudiť u neho záujem o sumo. V 13 rokoch nastúpil na strednú školu v Tanabe. Po roku však túto školu opustil a svoje vzdelanie ukončil vo vzdelávacom inštitúte Abacus Yoshida. Po skončení štúdii si našiel prácu na miestnom daňovom úrade.
V roku 1902 odchádza do Tokia kde si otvára papiernictvo. V tomto období mal Ueshiba možnosť zoznámiť sa so základmi niekoľkých bojových umení (Tenšin šinjo ryú, Šinkage rjú).
V roku 1903 bol naverbovaný do armády, kde bol známy hlavne pre svoje majstrovstvo v boji s bodákom.
V roku 1907 odišiel Morihei z armády a vracia sa do Tanabe. Jeho otec v tejto dobe využíva návštevy Kiyoichi Tgakiho a presviedča ho aby jeho syna vyučoval Judo. Morihei však aj naďalej navštevuje školu Goto od Yagyu ryu jujustu v Sakai, ktorú začal navštevovať ešte pred vojnou. Zakrátko získava diplom školy Goto. V roku 1910 sa Moriheiovi narodila prvá dcéra Matsuko.
V roku 1912 odchádza na ostrov Hokkaido a zakladá kolóniu nazývanú Shirataki. V tomto čase sa zoznamuje s majstrom Daito ryu jujutsu Sokaku Takedou u ktorého začína trénovať. V krátkom čase obdrží diplom daito ryu jujutsu.
V roku 1919 Yoroku Ueshiba vážne ochorel a Morihei opúšťa Hokkaido a vracia sa do Tanabe. Pri ceste do Tanabe sa stretáva s Onisaburo Degučim, vodcom náboženskej sekty ómoto kjó.
V roku 1920 Po smrti svojho otca, sa na jar sťahuje do Ajabe (sídlo ómoto kjó), kde sa snažil naplniť duchovný rozmer života. Tu zostal po dobu 8 rokov. V krátkom čase, so súhlasom Onisabura, otvára Ueshiba vlastnú akadémiu (Ueshiba juku) kde vyučoval bojovému umeniu členov náboženskej sekty ómoto kjó.
V roku 1921 je Ueshiba poznamenaný ďalšou osobnou tragédiou, krátko po sebe mu zomierajú obaja synovia (Takemori, Kuniharu). V tomto roku dochádza k rozpusteniu a zakázaniu sekty ómoto kjó vládou. Niekoľko osôb, medzi nimi tiež Onisaburo Deguči bolo zadržaných. Akadémia Ueshiba však pokračuje vo svojej činnosti. Tento rok je tiež rokom narodenia ďalšieho Ueshibovho syna - Kishomaru.
V roku 1922 umiera Ueshibova matka Juki. Ďalšie dva roky sa Morihei pokúša s pomocou Onisabura, ktorý bol prepustený na kauciu, znovu vybudovať ómoto kjó. Ueshiba sa postupom času odpútaval od tradičného Yaggyu ryu a Daito ryu jujutsu a vyvíja osobný štýl.V tomto roku bola táto syntéza pomenovaná ako Ueshiba ryu Aiki bujutsu.
V roku 1924 odchádza spolu s Degučim a ďalšími stúpencami ómoto kjó do Mongolska aby tu založili nový štát spočívajúci na základoch náboženstva. Táto expedícia však skončila neúspechom a jej členovia boli uväznený a odsúdený k smrti. Tesne pred popravou sa však objavil člen japonského konzulátu a po jeho intervencii im bola udelená milosť. V čase mongolskej misie Ueshiba len zázrakom niekoľko krát unikol smrti vďaka čomu v sebe objavil schopnosť predvídať smer letiacej guľky.
V roku 1925 sa Morihei stretáva s dôstojníkom vojnového loďstva, majstrom v Kendo, ktorý ho vyzýva na súboj. Ueshiba vyhral prakticky bez boja, pretože sa dokázal včas uhnúť každému seku či bodnutiu. Ihneď po súboji sa šiel osviežiť k prameňu vody a zažil pritom pocit veľkého duševného mieru a kľudu. Náhle mal pocit, že bol zaplavený veľkým zlatým svetlom. Túto svoju skúsenosť sám nazval jeho osvietením, jeho satori . Pod vplyvom tohto zážitku premenoval svoj systém na Aikibudo, čím oslovil úplne inú skupinu osôb. Jedným z nových záujemcov sa stal admirál Isamu Takeshita, ktorý pozval Ueshibu do Tokia, kde predviedol niekoľko ukážok svojho umenia pred najvyššími hodnostármi cisárskeho dvora.
V roku 1926 znovu na pozvanie admirála Takeshita odchádza do Tokia. Tu potom Ueshiba vyučoval osoby z najvyšších vojenských, politických či finančných kruhov. Po tom čo Ueshibu postihli žalúdočné problémy odchádza späť do Ajabe.
V roku 1927 znovu na pozvanie admirála Takishita, odchádza Morihei natrvalo do Tokia aby sa mohol plne venovať výučbe bojových umení. Po dvoch rokoch dočasného ubytovania sa sťahuje do domu v blízkosti chrámu Sengaku v Kuruma-ch, kde tiež zriadil dojo.
V roku 1930 dostaval vilu v Ushigome vo Wakamatsu-cho a začal s výstavbou nového dojo. V tomto roku ho navštívil zakladateľ juda Jigaro Kano. Moriheiové umenie urobilo naňho veľký dojem a na adresu Ueshibu sa vyjadril:"realizoval ste moju ideálnu predstavu o budo." v dôsledku toho Kano vysiela k Ueshibovy dvoch svojich žiakov - Džiró Takedu, Minoru Motchizukiho. Ďalšou významnou návštevou v tomto roku bol hrdina rusko-japonskej vojny generál Makoto Miura. Miura mal možnosť študovať daito ryu pod vedením Sokaku Takedy a bol veľmi skeptický voči novému budo. Na Toyamskej vojenskej akadémii zorganizoval ukážku na ktorej chcel Ueshibu podrobiť dôkladnému testu jeho schopností. Po vyzvaní zaútočil na Moriheia s plnou silou, ale bol ľahko a presvedčivo porazený. Miura uznal svoju chybu a na mieste sa stal Ueshibovým žiakom. Zároveň požiadal Moriheia aby sa stal inštruktorom na vojenskej akadémii v Toyame.
V roku 1932 bola založená spoločnosť pre rozvoj bojových umení Japonska a v roku 1933 bol Morihei Ueshiba zvolený za jej prezidenta. Prvým Európanom ktorý študoval v Kobukane sa stal profesor orientalistiky Salvatore Merge, ktorý bol v Japonsku ako člen talianskej diplomatickej misie.
V roku 1939 bol Morihei pozvaný do Mandchurie, kde bojoval proti bývalému zápasníkovi suma Tenryuovi a porazil ho pomocou jedného prsta.
V roku 1940 dostáva Kobukan štatút školiaceho strediska uznávaného ministerstvom zdravia a hygieny. V tom istom roku policajná akadémia, kde Morihei vyučoval, prijala a oficiálne doporučila Aikibudo ako ideálne bojové umenie.
V roku 1941 bolo aikibudo zaradené do Budokukai (vládny zbor, ktorý zhromažďoval všetky bojové umenia v jednu organizáciu).
V roku 1942 prenecháva Morihei dojo vo Wakamatsu-cho svojmu synovi Kishomarovi a odchádza so ženou do Iwamy kde vystaval chrám aiki a dojo. Dojo bolo dokončené v roku 1945 a dnes je známe ako dojo Ibaragi.
Do roku 1950 Ueshiba predvádzal ukážky svojho umenia po celom Japonsku.
V roku 1960 bol Morihei odmenený samotným cisárom Hirohitom.
V roku 1961 na pozvanie aikikai z Havaja navštevuje Ueshiba spojené štáty. Pri tejto príležitosti sa vyjadril: "až do dnešného dňa som zostával v Japonsku, aby som postavil zlatý most a spojil celé Japonsko. Na Havaji chcem začať stavať strieborný most, aby som ho mohol neskôr rozšíriť na celý svet a spojiť tak rozdielne národy v harmónii a láske, ktoré sú obsiahnuté v aikido".
V roku 1964 znova obdržal od samotného cisára Hirohita uznanie za výnimočné prispenie k vývoju bojových umení.
Morihei Ueshiba zomiera 26.apríla 1969.
Biografia
1. Predchádzajúce umenia.
Učiteľova láska k budo bola taká silná, že si už v mladom veku nikdy nenechal újsť príležitosť na návštevu alebo pozvanie každého zasvätenca budo, ktorý navštívil jeho rodnú provinciu a pýtal sa ich na inštrukcie. Jeho púť rozličnými tradíciami bojových umení vznikla z jeho veľkej túžby po vedomostiach. Prvý učiteľ, pod ktorým študoval, bol Tokusaburo Tozawa z Kito ryu džudžucu.
Ďalším trénerom bol Masakatsu Nakai z Goto - ha yagyu ryu džudžucu, ktorý v tom čase žil v meste Sakai. Zakladateľ tvrdil, že prvky tohto štúdia sú využité v aikido v pohybe rúk a pri práci nôh. Pod vedením Nakaia študoval ako 20- ročný.
Keď sa v roku 1903 pridal k 61. regimentu japonskej armády, jeho štúdium na chvíľu stagnovalo. Po návrate z rusko - japonskej vojny bol prevelený do Hamadery. Znovu navštívil Nakaia a počas svojho voľného času študoval. Nakai bol potomkom rodiny Yagyu, preslávenou tradíciou meča a hovorí sa o ňom, že bol pevne stavaný napriek tomu, že bol vysoký iba niečo vyše päť stôp. Taktiež to bol človek s bojovým duchom. Zakladateľ získal certifikát z tohoto ryu v júli 1908.
Neskôr, v máji 1916, získal certifikát od Sokaku Takedu z Daito ryu džudžucu. Táto časť štúdia, ako bude neskôr vysvetlené, má hlboký vzťah ku zrodu aikido.
Potom, v roku 1924 alebo 1925, bol učiteľ zaujatý štúdiom kopije. Autor ako dieťa intenzívne prežíval obdobie, keď videl svojho otca podstupovať veľké bolesti, ktoré boli súčasťou jeho štúdia. Skúšal a skúmal nespočetné množstvo polôh a pohybov. Je samozrejmé, že toto sa stalo základom jeho pohybov pri používaní palice a taktiež pre vstup v aikido (irimi).
Zakladateľ dokonale študoval staré džu-džucu, zvlášť intenzívne od roku 1910 do r. 1925. Ak by zostal pri niektorej tradícii alebo ryu, aikido by sa nikdy nezrodilo. Pretože aikido využíva prvky starých tradícií, ale je aj dynamickou časťou modernej spoločnosti.
2. Zakladateľových 86 rokov štúdia.
Prvý záblesk budo v detskej mysli.
Zakladateľ Morihei Ueshiba sa narodil v Tanabe, provincia Kii (dnešná Wakajama), južný centrálny poloostrov japonského hlavného ostrova, v novembri 1883.
Do svojich 14 -15-tich rokov vyzeral zakladateľ veľmi slabo. Bol malý a chudý, ale silný, a jeho správanie bolo odlišné od správania iných. Všeobecný záujem o budo mal už od 10-tich rokov.
Keď mal 12, jeho otec Joroku bol člen miestnej rady a hlavným dozorcom v dedine. Takzvaní „neoblomní mesta“ - skupina politických oponentov jeho otca - prichádzali do ich domu vyjednávať. Niekedy sa s Jorokom vysporiadali veľmi drsne a kruto. Zakladateľ neskôr povedal, že časté prežívanie tohto javu zanechalo v jeho duši hlbokú stopu. Prisahal, že zosilnie za akúkoľvek cenu a potom nepriateľov svojho otca vyženie.
Mladosť v armáde.
V roku 1901, keď mal 18, spravil zakladateľ prvé kroky smerom k vytýčenému cieľu. Pretože sa chcel stať obchodníkom, prišiel do Tokia. Strávil vyčerpávajúce dni, pracujúc po nociach na obchodnej ulici, a po nociach študoval Kito ryu džudžucu. Sporadicky navštevoval aj politické stretnutia. No o niekoľko mesiacov sa u neho prejavila beriberi a musel sa vrátiť domov.
Toto bol ďalší dôvod pri jeho rozhodnutí vytrénovať si silné telo. Po zotavení z choroby začal denne chodievať na prechádzky dlhé dva a pol míle. Prešlo desať dní. Potom dvadsať. Nakoniec začal behávať. Pomaly nadobudol fyzickú silu a bol schopný naraz zodvihnúť dve vrecia ryže, kým predtým nemohol pohnúť ani jedným. Po čase, keď mal okolo 20 rokov, vyzeral úplne inak. Napriek tomu, že bol stále veľmi nízky, jeho telo bolo oveľa silnejšie, ako telo obyčajného človeka. Ale zakladateľ stále nebol spokojný so svojou silou. Odišiel do Sakai študovať Yagyu ryu džudžucu. Už počas tohto obdobia sa zaujímal o problémy svojej dediny (rybárstvo a hranice) a pomáhal pri ich riešení. Vďaka tejto práci sa stal známym vo svojej oblasti. V tom čase sa zúčastňoval mnohých aktivít, čo jeho otcovi neraz spôsobovalo starosti.
Zakladateľ bol plný mladíckej energie. Mal neústupčivého ducha. Ak iní robili dvakrát viac ako obyčajní ľudia, on robil štyrikrát viac. Ak iní nosili 80 libier (libra=0,45 Kg), on nosil 160. Vďaka svojej vynaliezavej povahe našiel spôsob sebarealizácie v súťaži vo vyhotovovaní ryžových koláčikov. V týchto zápasoch sa do obrovskej nádoby naberie veľká naberačka špeciálnej uvarenej ryže. Potom sa veľká miešačka - niečo ako veľká varecha - použije na miešanie ryže. Pomocník ryžu neustále otáča a šľahá. Postupne sa ryža zmení na elastickú masu, z ktorej sa formujú ploché koláčiky a nechajú sa pred jedením vychladnúť. Hmotnosť a nemotornosť špeciálne vytvarovanej miešačky spolu so silou a frekvenciou miešania spôsobujú, že vytváranie koláčikov vyžaduje veľa sily. V týchto zápasoch zakladateľ horlivo súperil proti iným mladým mužom - štyrom, šiestim, neskôr desiatim. Všetci boli porazení. Nakoniec zakladateľ zlomil varechu. Odišiel miešať ryžu na iné miesta a opäť zlomil mnoho variech. Neskôr ľudia slušne odmietali zakladateľovu pomoc pri robení koláčikov, pretože sa báli, že ich poláme ešte viac. Namiesto toho mu naservírovali čaj a zákusky podľa japonskej tradície pri vítaní vzácneho hosťa, aby ho držali ďaleko od priestoru, kde sa robili koláčiky.
Keď sa situácia medzi Ruskom a Japonskom stala hrozivou, chcel sa stať vojakom, a tak sa pripojil k regimentu Wakayama. Preukázal výborné schopnosti vo všetkých štádiách fyzického výcviku a aj keď bol iba obyčajný pešiak, bol zaregistrovaný ako veliteľ regimentu.
Bol iba 157 cm vysoký, ale mal mohutnú štruktúru a vážil viac ako 81 Kg. Nikto na neho nemal, keď prišlo na ťažkú gymnastiku, beh a nosenie. Keďže Japonsko bolo vo vojne, výcvik bol dvakrát taký ťažký ako zvyčajne. Veľa vojakov to vzdalo. Zakladateľ zvykol pochodovať na čele oddielov, nesúc ťažkú výstroj pre dve, alebo tri osoby. Bol považovaný za hodnotného bojovníka v bitke pri Mandžusku a viac krát predišiel kríze medzi jeho oddielmi.
Keď ho uvoľnili z armády, bol požiadaný svojim oficiálnym nadriadeným, aby sa stal dobrovoľníkom pre pravidelnú službu a vstúpil do vojenskej akadémie. Niekoľko krát ho navštívili aj veliteľ družstva, veliteľ frontu a veliteľ regimentu, ktorí sa ho snažili presvedčiť, aby sa stal vojakom z povolania.
Napriek tomu, že odmietol vstúpiť do akadémie, nechcel sa vrátiť do obyčajného života. Preto sa energický a oduševnený mladý muž stal vedúcim komunity vo svojej dedine Tanabe a riadil aktivity v tejto oblasti. Kiyoichi Takagi, vtedy držiteľ ešte len tretieho danu v judo, navštívil zakladateľov rodný dom. Zakladateľ vytvoril skupinu v „klube mladých mužov mesta“ a nechal Takagiho učiť. Takagi sa neskôr stal držiteľom 9. danu v džudo. Zakladateľ cvičil džudo s veľkou usilovosťou.
Ale potom, pravdepodobne pre únavu z namáhavého života v armáde, musel zakladateľ asi pol roka ležať a oddychovať. Trpel rôznymi bolesťami a mal záhadnú chorobu. Jeho rodičia sa oňho velmi báli. Nakoniec sa však úplne uzdravil. Na jar 1910 dal žiadosť, aby sa mohol usadiť na Hokaide - vtedajšej severnej hranici Japonska. Velmi dobre vedel, že klíma tam bude iná a budú tam lepšie možnosti na prácu (v nerozvinutej časti krajiny).
Zakladateľ odišiel na Hokaido v marci r. 1911 ako vedúci skupiny pionierov a začali rozvíjať krajinu. Zoskupovali sa okolo Shirataki, kraj Mombetsu v provincii Kitami. Po znovunadobudnutí zdravia a obnovení ducha vo svojej zrelej tridsiatke, oddal sa plniť svoje úlohy. Jeho fyzická kondícia sa velmi zlepšila. Začal jazdievať na koni a chodil hore-dolu po horách a poliach za obchodmi, kde ho často zachytili búrky. Takýmyo spôsobom jeho tvrdý tréning obsiahol aj odolnosť proti prechladnutiu. Svojim spôsobom dobrodruh bol r. 1911 zvolený za člena rady dediny Kamiyubetsu v Shirataki. Pomohol a povzbudil majora Urataro Kanshigeho vo veci osadníkov a bol v kontakte so štátnym správnym úradom na Hokaide.
Organizoval asociáciu pre realizáciu „Sekihokskej čiary“, scieľom postaviť železnicu cez celý okres a bol asociáciou odporučený ako jej oficiálny zástupca. Jeho úprimné snahy vyhrali verejné schválenie a v roku 1912 obyvatelia Shirataki (oblasť mala okolo 25 štvorcových míľ) dali plný súhlasjeho aktivitám a s rešpektom ho volali „kráľ Shirataki“.
Ochranca osadníkov. Sokaku Takeda, majster Daito ryu džudžucu, bol na Hokaide. V tom čase mal už zakladateľov rozvoj krajiny pozoruhodný zisk a on velmi túžil po tom, aby mohol študovať s Takedom. Vo veku 32 rokov stretol majstra Takedu v hoteli Hisata v Engaru (1915) a bolo mu povedané: „Máš výnimočnú a skrytú schopnosť. Takže ťa budem učiť.“ A tak sa stal študentom. Daito ryu džudžucu má dlhú históriu. Tradične je ako prvý v tomtoumení uznávaný princ Sadazumi, šiesty syn cisára Seiwu v deviatom storočí a vyvýja a zachováva sa dodnes. Teória tohto umeniaje veľmi hlboká a počet techník je obrovský. Majster Sokaku bol, napriek tomu, že bol malý, expert a Zakladateľ mal pred ním veľký rešpekt. Teda, keď sa stretli, neočakávane zostal jeden mesiac v hoteli Hisata, aby mohol študovať s Takedom. Neskôrvr. 1916, Zakladateľ pozval Takedu domov a obdržiac inštrukcie sa oňho staral - vrátane varenia a kúpania. Nakoniec postavil Zakladateľ pre svojho učiteľa nový dom. Takeda bol muž s ostrým a drsným duchom a ku svojim žiakom bol veľmi prísny. Ani pre zakladateľa to nebolo iné. Zabúdal na jedlo a spánok a všetku svoju energiu koncentroval na štúdium. Tento fakt má hlboký vzťah k dnešnému aikido. Zakladateľove štúdium Daito ryu začalo v roku 1915. V roku 1916 dostal vzácny certifikát, ktorý hovoril, že zvládol všetky štúdiá. Počas tohto obdobia študoval takmer sto dní osobne s Takedom. Zvyšok času trénoval sám. Za budo, ktoré študoval v tom čase, musel učiteľovi platiť od 300 do 500 jenov za jednu techniku (jeden jen bol vtedy pol dolára). Okrem toho musel Zakladateľ tvrdo pracovať - pred začatím vyučovania narúbať drevo a doniesť vodu pre svojho učiteľa. Minul teda takmer všetok kapitál, ktorý dostal od rodičov.
Vážna choroba jeho otca. Neskoro na jar 1919 dostal Zakladateľ telegram, ktorý hovoril o tom, že jeho otec je vo vážnom stave. Zakladateľ dal všetok svoj majetok svojmu učiteľovi Takedovi a opustil Hokaido.
Na Hokaide, pod vedením zakladateľa, rozvoj krajiny velmi prosperoval. Bola založená dedina, bola postavená škola a získal spoločenskú prestíž a majetok. Ale takéto veci ho nezaujímali. V jeho mysli bolo iba príjemne bolestivé a ovocie prinášajúce štúdium. Mladý zakladateľ sa teda vrátil zo severu v rovnakom stave ako odišiel: bez majetku, s energickým duchom.
Štúdium v Ayabe.
Počas cesty vlakom domov sa stalo, že sa dozvedel o reverendovi Wanisaburo Deguchim, vodcovi Omoto kyo - nového náboženstva. Zakladateľ, ktorý by spravil čokoľvek pre uzdravenie svojho otca sa rozhodol zmeniť smer cesty do Ayabe v oblasti Kyoto, kde sa nachádzala hlavná správa Omoto kyo a požiadať o modlitby za uzdravenie svojho otca.
Od detstva mal zakladateľ, povzbudzovaný pochopením svojich rodičov, neobyčajný záujem o štúdium duchovných myšlienok. Keď mal sedem rokov, študoval pod vedením kňaza Mitsujo Fujimota z chrámu Jizoji (budhistická sekta Shingon) a vo veku 10 rokov študoval zen budhizmus v chráme Homanji v dedine Akitsu. Ako zakladateľ dospieval, hľadanie duchovnej potravy sa stalo vyhranenejším. Navštevoval všetko čo mohol a vypytoval sa na ištrukcie.
Túžba po vyzdravení jeho otca bola hlavným dôvodom pre návštevu reverenda Deguchiho, ale po vypočutí kňaza bol naplnený hlbokým pochopením.
Keď prišiel do Tanabe, na svoju veľkú ľútosť sa dozvedel, že otec už zomrel. Vyrovnávajúc sa so smrťou osoby, ktorú mal najradšej na svete, sľúbil zakladateľ pri hrobe prelomiť svoj mŕtvy duševný bod, rozvíjať sa ďalej a dosiahnuť tajomstvo budo.
Po tejto udalosti sa denný život zakladateľa veľmi zmenil. Z času na čas stával na vrchole skaly v bielom rúchu a modlil sa, alebo si kľakol niekde na vrchol hory a recitoval modlitby Shinto. Jeho starí priatelia z dediny boli zarazení takou zmenou a obávali sa, že sa zbláznil. Neskôr - v r. 1919 ho pritiahla spomienka na Deguchiho, s ktorým sa predtým stretol, a odišiel aj s rodinou do Ayabe. Hľadal svetlo na rozveselenie svojho srdca. Dom na úpätí svätej hory v Ayabe sa stal jeho domovom. Tam vyučoval džudžucu a aktívne študoval pod reverendom Deguchim až do r. 1926.
Cesta s Deguchim do Mongolska.
Reverend Deguchi, ktorý hlásal princíp ľudskej lásky a dobra, chcel zjednotiť morálny svet prostredníctvom náboženstva. V snahe realizovať jednotu a vzájomnú prosperitu východu, sníval o založení mierového kráľovstva v Mongolsku, so silou nových náboženstiev, oslobodených od väzieb starých zvykov.
Smerom k tomuto cieľu sa reverend Deguchi skontaktoval s kórejským náboženstvom Putienchiao a s čínskym Taoyiian hungwantzuhui. Vo vhodnom čase, na začiatku jari roku 1924, sa rozhodol odísť do Mongolska. Pozval Masami Matsumuru a zakladateľa do svätyne Shounkaku v Ayabe, opísal im svoj plán a požiadal ich, aby išli spolu s ním. V tom čase bol Deguchi zapletený do škandálu Omotokyo (z r. 1921) - pre nedostatok rešpektu k cisárovi - takže jeho odchod bol držaný vo veľkej tajnosti. Väčšina jeho dôverníkov o ňom nič nevedela. Deguchiho spoločnosť teda 13. februára 1924 odišla vlakom z Ayabe o 3:28 ráno. Zakladateľ sa k spoločnosti pripojil v Tsuruoke a spolu odišli do Mandžuska a Mongolska.
Neúspech pokusu.
Počiatočným cieľom tejto spoločnosti bolo dosiahnuť Mukden a stretnúť sa s generálom Lu Chan - k´uei zo Chang tso-linu a potom s jeho spoluprácou prejsť do Mongolska. Pre vtedajšie vnútorné problémy v Číne sa Deguchiho skupina ocitla bez pomoci. Stali sa blúdiacimi utečencami. Nebolo ciest, bolo málo jedla a jediné čo mohli robiť bolo utekať pred nepriateľmi. Počas celého päťmesačného „výletu“ zakladateľ spolupracoval s reverendom Deguchim a zdieľal s ním jeho osud.
Počas prekvapivého útoku oblastných síl bola celá skupina zajatá a okradnutá o všetko, čo mali. Ešte aj o topánky a šaty. Boli daní do reťazí, donúení nosiť iba spodné prádlo a nejaký čas boli držaní vo väznici v Paiyintails. Zakladateľovo správanie bolo odlišné od správania ostatných a strážcovia väzniaci skunpinu si ihneď všimli jeho výnimočnosť. Preto ho držali osobitne. Chodil v okovách a vystavovali ho na posmech. Raz boli všetci vedení pred popravčiu čatu. Na ceste na popravisko videli telá Luových síl pokrývajúce zem, ktoré boli popravené iba pred chvíľou. Skupina neukázala strach a prekračovali mŕtve telá, idúc pokojne v ústrety svojmu osudu. Zakladateľ mal osobitne nezmenené správanie počas tohto kritického momentu. Bol taký vyrovnaný ako v bežnom dennom živote. O ostatných sa hovorí, že sa naňho iba začudovane pozerali. Nakoniec prišiel zásah japonského konzulátu v Chienkiatume, ktorý bol schopný predbehnúť rozsudok a vyslobodil ich z pazúrov smrti. Japonská vláda zabezpečila ich prepustenie a vrátili sa do vlasti. 25. júla prišli do prístavu Moji, kde ich vítal dav ľudí, ktorý ich oslavoval, ako keby boli navracajúci sa generáli.
Napriek tomu, že boli neúspešní vo svojom pôvodnom pláne, zakladateľ mal možnosť otestovať svoju dennú disciplínu.
Po návrae do Ayabe sa zakladateľ vrátil do predchádzajúcich koľají - študoval a koncentroval sa na hlbšie učenie o tajomstve budo. Hory Ayabe mu poskytli výborné podmienky pre štúdium a cvičenie. Zakladateľ si vybral vhodné miesto, zavesil do kruhu pod stromy sedem alebo osem ťažkých lôpt a s deväť stôp dlhou cvičebnou kopijou pekne zasahoval lopty jednu po druhej. Tieto rôzne uvedomelé pohyby vštepoval do pamäte študentov.
V čase zakladateľovho návratu z Číny bolo Ayabe osamotené krajské mesto. Okolo svojho domu vídaval jazvece a líšky. Pretože možnosti mesta boli zlé, obyvatelia boli často žiadaní pracovať zadarmo. Ako pracoval medzi robotníkmi, ukázal zakladateľ svoju vrodenú silu. Raz vytrhol borovicu, ktorá mala priemer štyri, alebo päť sunov (okolo 15 cm) a premiestnil veľký kameň, s ktorým nemohlo pohnúť ani desať robotníkov. Takýmito kúskami často prekvapoval ľudí. Hovoril: Naučil som sa, že výnimočná duchovná sila spočíva vo vnútri ľudského tela.
Dosahovanie nového štádia.
Ako postupovalo jeho štúdium, rozvinul si typ šiesteho zmyslu, ktorým mohol cítiť zamýšľané pohyby svojho protivníka. Keď cestoval po Mongolsku, stal sa cieľom pre guľku z pištole. Uvedomil si protivníkov úmysel vystreliť, pretože malá „duchovná guľka“ ním prešla predtým, ako protivník skutočne stlačil kohútik. Potom sa rýchlym pohybom dostal k nemu. Zlomok sekundy pred výstrelom zbrane. Hodil ho na zem a získal zbraň. Toto je veľmi známa epizóda medzi ľuďmi, ktorí sa zaujímajú o aikido.
Na jar roku 1925 úradník vojnového loďstva, učiteľ kendo, navštívil zakladateľa a požiadal ho, aby sa mohol stať jeho študentom. Potom, počas rozhovoru sa nepohodli na zbytočnej veci. Vzrastal hnev. Dohodli sa na súboji. Úradník vyrazil naproti aby ho udrel, zaháňajúc sa svojim dreveným mečom. Zakladateľ sa veľmi ľahko uhol každému výpadu. Úradník si nakoniec vyčerpaný sadol bez toho, aby sa ho čo len raz dotkol. Zakladateľ vravel, že cítil protivníkove pohyby predtým, ako boli skutočne vykonané. Rovnako ako v Mongolsku. Keď odpočíval po tomto súboji, vyšiel si zakladateľ do blízkej záhrady, v ktorej rástol (angl. persimmon ?) strom. Ako si utieral pot z tváre, ovládol ho pocit, ktorý nikdy pretým nepoznal. Nemohol kráčať, ani sedieť. Jednoducho bol akoby zakorenený vo veľkom úžase. Zakladateľ o tom hovorí:
Zameral som sa na budo, keď som mal 15 rokov a navštevoval som učiteľov umenia kopije a džudžucu v rôznych provinciách. Prenikol som do tajomstiev starých tradícií, do každej z nich za niekoľko mesiacov. Ale nebolo nikoho, kto by ma zasvätil do podstaty budo - jedinej veci, ktorá mohla uspokojiť moju myseľ. Preto som zaklopal a brány rôznych náboženstiev, ale nedostal som žiadnu konkrétnu odpoveď.
Potom, na jar roku 1925, ak si dobre spomínam, keď som sa prechádzal v záhrade, cítil som, že vesmír sa zrazu zatriasol, zo zeme vyrástol zlatý duch, zahalil moje telo a zmenil ho na zlaté. Moje telo aj duša sa zrazu odľahčili. Bol som schopný rozumieť šepkaniu vtákov a úplne som rozumel bohu, stvoriteľovi vesmíru.
V tom momente som bol osvietený: zdroj budo je bžia láska - duch milujúcej ochrany pre všetky bytosti. Nekonečné slzy radosti stekali mojou tvárou.
Od toho času som vyspel a cítil som, že celá zem je moíim domovom a slnko, mesiac a hviezdy sú všetko moje vlastníctvo. Oslobodil som sa nielen od túžby za pozíciou, slávou a majetkom, ale aj za silou. Porozumel som - budo nie je zrazením protivníka našou silou, tým menej to je nástroj na smerovanie sveta do deštrukcie pomocou rúk. Pravé budo znamená pochopiť ducha vesmíru, udržať mir vo svete, správne produkovať, ochraňovať a kultivovať všetky bytosti prírody. Trénovanie budo znamená brať božiu lásku, ktorá spráne produkuje, ochraňuje a kultivuje všetky veci v prírode, prispôsobovať sa a zužitkovať ju v našom duchu a tele.
Toto prehodnocovanie bolo možno iba momentálnou udalosťou, ale bola to prvá skúsenosť tohto druhu, ktorú v živote zažil. Zmenila zakladateľov život a dala podnet ku zrodu aikido.
Od aiki džudžucu po aikido.
Sledovaním 86-tich rokov štúdia zakladateľa môžeme vidieť, že bol hlboko zaujatý štútiom budo už v mladosti. Nadobudol skúsenosti. Potom prišla jeho púť svetom džudžucu začínajúca sa v strede éry Meidži (1868 - 1912), počas ktorej sa venoval tiež meču a iným zbraniam a štúdiu náboženstiev. Nakoniec sa nad ním roztvorila pravda.
Budo, ktoré dosiahol cez svoju skúsenosť, neskôr pomenoval aikido. Keď sa pozrieme späť na staré záznamy a zvitky, v niekoľkých prípadoch sa stretneme so slovami ako „technika aiki“ alebo „hod aiki“. Ale ich vysvetlenia sú abstraktné. „Nebuď aiki-ovaný oponentom.“ To znamená, nepribližuj sa k súperovej „duchovnej harmónii“. Je celkom bezpochybné, že bol chápaný hlbší význam tohto slova.
Bol to zakladateľ, ktorý objasnil povznesenú cestu aikida ako osobitnú podstatu v spoločnosti budo - spoločnosti, ktorej členovia mierili jedine ku zdôrazneniu techník a sily. Tvrdil: Je to cesta budo, ktorá robí srdce vesmíru naším vlastným a vykonáva naše poslanie milovania a ochraňovania všetkých bytostí so vznešeným duchom. Techniky budo sú iba prostriedky na dosiahnutia cieľa.
Zakladateľ, ktorý dôkladne študoval budo a nadobudol jeho podstatu prostredníctvom tvrdého tréningu, najprv uprednostnil cieľ pre duchovné vedenie a potom zlúčil techniky aiki do „prameňa ducha, duchovnej sily alebo duševnej sily“. Dal život vysokej technickej a duchovnej stránke japonského budo v spoločnosti ľudí.
Zakladateľ bol prvý, kto jasne určil svet aiki a odhalil jeho cieľ. Od jujutsu k do (techniky „cesty“) - to je cesta nekonečného vývinu k cieľu, ktorý stanovil majster.
Rozvoj aikido.
Rušné dni v Ayabe.
Keď žil zakladateľ v Ayabe, Wanisaburo Deguchi hovoril každému koho stretol: „U mňa je veľa veľkých bojovníkov.“ Asi preto navštevovali jeho dom rôzni ľudia. Jedným z nich bol viceadmirál Sekyo Asano. Admirál Asano dojednal pre zakladateľa dôležité kontakty s loďstvom a neskôr mu na ceste do Tokia slúžil ako sprievodca.
Hidetaro Kubota, Yutaka Otsuki, Sogetsu Inagaki, Gunzo Oshikawa, Yoichiro Inoue - všetci boli jeho študenti. Kubota (dnešné meno Nishimura, držiteľ šiesteho danu v judo) bol v tom čase študentom univerzity Waseda. Bol vedúcou osobnosťou študentského poľa judo a ovplyvnil veľa ľudí pre štúdium aikido, vrátane Kenji Tomikiho a Nobumi Abeho.
Spomína: „Keď som bol študentom vysokej školy Waseda, počul som o profesorovi Ueshibovi od reverenda Deguchiho z náboženstva Omotokyo. Neočakávajúc, že by mohol byť až taký dobrý som ho napadol. Bol to bezstarostný duch mojej mladosti, ktorý ma viedol k tomuto činu. Bol som zhrozený, koľko má v sebe sily. Potom som občas slúžil ako osobný sekretár zakladateľa.“
Zakladateľove aktivity sa stali veľmi rozšírenými. Po návrate z Tokia odišiel do Osaky a na Kjušu. Stále bol v pohybe kvôli množstvu pozvaní. Ale vtom čase ešte neexistovalo stále miesto na tréningy (dojo).
Majster stretáva admirála Takeshitu.
Wasaburo Asano mal vplyvnú pozíciu na Deguchiho náboženskú radu. Admirál Asano bol jeho brat. Stretol zakladateľa a želal si, aby bolapravá hodnota jeho umenia predstavená ostatným. Konzultoval s admirálom Isahu Takeshitom, ktorýbol jeho spolužiak na námornej akadémii. Admirál, ktorýmal rád budo, požiadal zakladateľa, či by nemohol prísť do Tokia. Títo dvaja sa stretli v rezidencii podnikateľa Kiyoshi Umedu. Mal rovnaký temperament ako zakladateľ a stal sa jedným z jeho vážnych ručiteľov. Potom často žiadal zakladateľa,aby prišiel do Tokia. Počas predstavovania admirála Takeshitu mal gróf Gonnohyoe Yamamoto vidieť zakladateľa v akcii. Bol udivený jeho umením používania kopije.
Táto udalosť bola nasledovaná ďalšími, ktoré zabezpečili príchod mnohých vysokopostavených ľudí na jeho hodiny. 21 dňový kurz bol ponúknutý aj v paláci Aoyama pre tých členov vládcovho vojska, ktorí mali piaty, alebo vyšší dan v judo, alebo v kendo. Dočasné dojo bolo zriadené v rezidencii Ichizaemona Morimuru. Skupiny vybraných ľudí z rôznych odvetví začali navštevovať dojo.
Presun do Tokia:tréningy v prenajatom dome.
Zakladateľova rodina sa presunula z Ayabe do Tokia roku 1927. Prenajali si dvojpodlažný dom v Sarumachi, Shiba shirogane, s piatimi izbami za 55 yenov za mesiac. Kiyoshi Yamamoto - syn grófa Gunnohyoa a admirál Takeshita im pomáhali.
Biliardové haly v rezidencii princa Shimazu boli prestavané a ponúknuté ako dojo. Niekedy v tomto čase začali študovať dcéry Takeshitu, Shimazu, Yamamoto a iní urodzeí ľudia. Na začiatku roku 1928 sa zakladateľznova presťahoval. V tom čase boli medzi jeho študentami admiráli Takeshita, Eisuke Yamamoto, Sankichi Takahashi, Gengo Momotake,Ban Hasunuma, Nobutake Kondo a aj veľmi známi ľudia z finančných a politických kruhov. Iwao Kasahara, šampión študentského juda tiež vstúpil do zakladateľových tried. Aiki si podmanili verejnosť ako nové budo, ktoré sa práve objavilo v Tokiu.
Zakaladateľ bol bozvaný do námornej akadémie, aby bol učiteľom budo. Neskôr pod ním študovali študenti aj učitelia akadémie. Prvotriedni herci a tanečníci, vrátane pozdného Kikugura, prišli, aby sa naučili pohyby aiki. Uchádzačov bolo veľa. Medzi nimi Yoichiro Inoue, ktorý bol vychovávaný zakladateľom od mala, Takeshi Nishimi - držiteľ 6. danu v judo, ktorý bol prvým deshiv Tokiu, Hisao Kamata, Kikuo Kaneko a iní.
Počet nasledovníkov narastal. Bolo nemožné prijať ich ešte viac. Znovu sa presunul do Shiba Takanawa Kurumamachi (v r. 1929), ale tento dom sa po šiestich mesiacoch tiež stal malým. Nakoniec bola prediskuoaná konštrukcia formálneho dojo a rezidencie a rýchlo bol stanovený výkonný výbor. Bol vybraný dostatočne veľký dom situovaný na kopci Mejiro ako prechodná rezidencia, ktorá mala byť používaná počas formovania hlavnej správy dojo.
Návšteva profesora Kana.
Bola to pamätná udalosť, keď profesor Jugoro Kano, otec juda , navštívil tento dočasný dom spolu so svojim asistentom profesorom Nagaokom a s inými ľuďmi. Neskôr navštívilo majstra Ueshibu veľa držiteľov vysokých stupňov v judo, ale nikto sa oficiálne neoddelil od Kodokanu - Kanovho dojo a hlavnej správy pohybu v judo. Hovorí sa že potom, ako Kano videl zakladateľa aikido v akcii povedal: „Toto je moje ideálne budo“.
Neskôr svoje pocity odhalil pred svojim zborom takýmto spôsobom: „Aby som povedal pravdu, rád by som prijal Ueshibu tu, do Kodokanu, ale keďže je sám o sebe pravým majstrom, bude to nemožné. Preto by som rád oddelil niekoľkých schopných ľudí z nášho umenia, aby študovali s Ueshibom“.
Netrvalo dlho a prišiel Nagaoka spolu s Minoru Mochizukom a Jirom Takedom. Nagaoka začal po čase poľavovať v štúdiu pre rôzne príčiny, napríklad pre vek. Ale Mochizuki sa ďalej koncentroval na štúdium aikido.
Dokončenie Kobukan dojo.
Ako sa vlna nových cvičencov zväčšovala, tréning sa stal takým intenzívnym, až sa majiteľ majetku Mejiro sťažoval, že sa už aj trámy na dome začali učiť aikido.
Nové dojo s 80-timi tatami situované vo vtedajšej štvrti Ushigome (dnešné Shinjuku), Wakamatsu - cho, bolo dokončené v roku 1931. Bolo pomenované Kobukan. Zakladateľ stanovil prísne opatrenia proti zneužívaniu aiki a bral iba tých študentov, ktorých charakter to mohol zaručiť. Nezaujímal sa o reklamu na aiki, napriek tomu sa dojo rýchlo rozrastalo.
„Pekelné dojo v Ushigome“ a uchideshi.
V tom čase bolo okolo 30 alebo 40 študentov žijúcich v dojo (uchideshi). Väčšina z nich boli držitelia vysokých stupňov v judo, alebo v kendo, mnohí boli ťažší ako 80 kilogramov. Títo muži, plní vitality, cvičili a trénovali tak veľa a tak tvrdo, že miesto sa stalo známe ako „pekelné dojo v Ushigome“.
Mladí učni sa koncentrovali na svoje štúdium v mikrosvete dojo, oddelení od udalostí vo svete. Boli ambiciózni. Mali silnú túžbu preniknúť do tajomstiev aiki pod vedením zakladateľa a dostať sa do vyššej sféry života. Seniormi boli Inoue a Kamata. Nové vedúce osobnosti boli Hajime Iwata z univerzity Waseda, Minoru Mochizuki a Aritoshi Murashige. Boli to ľudia oddelení od Kodokanu. Horlivo vyvíjali snahu - vo dne i v noci - aby atmosféra nového dojo bola výborná. Čo ako dlho boli hore, niekedy aj do druhej, tretej rána, vždy vyskočili o piatej a začali drhnúť dlážku.
Medzi uchideshi žijúcimi so zakladateľom a starajúcimi sa oňho boli aj Kaoru Funabashi a Tsutomu Yukawa, ktorí boli úplne odlišní. Dobrosrdečný Funabashi ľahko zvládol všetky pády, aj keď držal v rukách kopiju. Yukawa v sebe cítil živú silu po desiatich rokoch štúdia aikido a ľahko otrieskal dve vrecia ryže. Títo dvaja boli úplne rozdielne charaktery. Dovtedy, kým zomreli, vždy verejne aj súkromne asistovali zakladateľovi.
V období Medzi rokmi 1933 až 1935 sa ku skupine aikibudo pripojili Shigemi Yonekawa, Rinjiro Shirata, Zenzaburo Akazawa a Gozo Shioda. Od juda prišli aj Kenji Tomiki a Tesshin Hoshi. Tomiki študoval pod zakladateľom odvtedy čo sa stal známy ako „Tomiki z judo klubu univerzity Waseda“. Krátko na to, ako dostal stupeň sa stal učiteľom vo svojom rodnom meste. Ale jeho spojenie s akido bolo neodlúčiteľné, preto rezignoval zo svojej pozície a znova sa pripojil k študentom aikido. Spôsob jeho štúdia bol veľmi úprimný. A pokračoval dovtedy, kým nebol menovaný za profesora Manchukuoskej národnej univerzity. Tesshin Hoshi bol učiteľom juda na strednej škole v provincii Kii. Ľahko sa nechal usmerniť aiki mužom Tsutomu Yukawom, jedným zo svojich bývalých študentov. Podľahol aiki a intenzívne študoval dva roky. Nadmerne sebavedomý Hosshi sa vrhol na dvojročné štúdium a bolo mu ľúto, že aj keď spraví hocičo, nemôže byť súperom zakladateľa.
Talentovaný Rinjiro Shirata bol považovaný zazázrak a obdivivaný ako pýcha Kobukanu. Niekoľko epizód z jeho života môže poukázať na temperament vtedajšieho deshi. Zaklopal na bránu majstra v roku 1933 a študoval päť rokov, kým neodišiel do prvých línií armády. Tie dni boli najvznešenejšie v Kobukane. R. 1934, rok po vstupe, bol poslaný do vetvy Okayama (vetva asociácie na rozširovanie budo) spolu so spoločníkom deshi pánom Hashimotom. Boli vyzvaní na zápas dvomi domácimi, ktorí verili svojim schopnostiam. Shirata pevne odmietol, vraviac: „V aikido neexistuje súťaženie. Zápas znamená zabíjať sa. A čo viac, princípom aikibudo je nebojovať.“ Tí dvaja ho nepočúvali. Takže pre nevyhnutnosť vstal, jedného z nich položil a zopäl ruky. Potom zažartoval: „Vidíte? Môžete odporovať svetu bez odporu?“
Iný uchideshi, ktorý bol vyšší ako 6 stôp (180 cm), tiež zapáral. Mal skúsenosti zo sumo - tradičného japonského zápasníckeho štýlu. Chválil sa svojimi schopnosťami a rozprával veľkolepým spôsobom. Shirata ho rýchlo a ľahko zložil. Potom už nikdy nehovoril o budo pred Shiratom.
Dalo by sa ešte písať o mnohých, vrátane priebojného Goza Shiodu. Neuhasiteľná vôľa a snaha všetkých založila tradíciu vytrvalosti a statočnosti Kobukanu.
Založenie dojo a jeho vetiev.
V Ushigome kagurazaka žil životaplný starček Kyugoro Kuroyanagi. Zakladateľ na neho spravil taký hlboký dojem, že prestaval jeden zo svojich domov na fujimidai a spravil z neho dojo. Prenajal ho ako vetvu dojo. Ľudia mohli využívať výhodu jeho priaznivého umiestnenia.
Seiji Noma, popredný publicista a moralista označil zakladateľov spôsob života a tréningu za život bojovníka. Prestaval svoj dom a ponúkol ho zakladateľovi na prepožičanie. Jeho syn Kyoshi sa stal prvým z tunajších študentov a odovzdal sa tvrdému tréningu. Mal priebojnú energiu, pretože nedávno vyhral majstrovsvá v kendo, usporiadané pod záštitou vládcu. Zatiaľ sa objavovali horliví nadšenci a potencionálni členovia asociácie v oblasti Osaky. Skoro tam bola založená vetva dojo.
Ďalšie dojo boli zakladané na rôznych miestach. Zakladateľ trávil veľa času ich navštevovaním. Zvyčajne v nich zostával iba 10 - 12 dní a mesiac v Tokiu, hlavnej správe.
Asociácia na rozšírenie budo.
13. októbra 1932 sa zrodila asociácia na rozšírenie budo(Budo Sen'yokai). Zakladateľ sa stal úradujúcim prezidentom.
150 - tatamové dojo bolo založené v Takede, v provincii Tamba, aby prichádzali mladí energickí šrudenti.. Zakladateľ kúpil v Takede starý dom a urobil z neho sídlo hlavnej správy asociácie. Tradovalo sa, že v tomto dome spáchali harakiri členovia strany lojalistov (Znovuzrodzovacie obdobie), pretože boli nahovorení úradníkmi Shogunátu. Ľudia ho zvykli volať „Dom duchov“.
Snahy členov priniesli ovocie a vetvy asociácie sa rozšírili do rôznych častí Japonska. Aj hlavná správa zaregistrovala mnoho nových študentov.
Správa v Takede bola vždy zaplnená 70 alebo 80 študentmi a je mnoho príbehov, ktoré sa k nim viažu. Fujisawa narábal so železnou palicou, vážiacou 110 libier (49,5 kg), uvedomele a s ľahkosťou. Ryosuke Suzuki odniesol do riečišťa kameň, ktorý vážil okolo 650 libier (292,5 kg). Tsutomu Yuasa zohol 6-palcový (15,24 cm)klinec. Ľudia takéhoto kalibru chodili sem a tam, zhromažďovali sa, odchádzali. Takáto scéna vyzerala ako centrum burzy.
Keďže mnohí navštívili Aiki dojo, všetci vedeli, ako sa zakladateľ úprimne angažuje do tréningov. Často sa stávalo, že zakladateľ odmietol demonštrovať svoje umenie, ak nesúhlasil so správaním ručiteľov, alebo neschválil niektorých ľudí, ktorí sa prišli pozrieť. Tí, ktorí vošli do dojo v bežnom oblečení, alebo stáli, keď sa pozerali na tréning, alebo si založili ruky, boli vykázaní z miestnosti.
Skorí žiaci.
V spojení s popularizáciou sa zakladateľ staral o to, aby jeho techniky neboli zneužité. Vždy požadoval odporúčania od dvoch kvalifikovaných osôb, v snahe starostlivo vybrať študenta. Postupne sa mnoho žiakov stalo staršími ľuďmi s vysokými pozíciami a väčšina mladých študentov boli expertmi v budo, alebo deťmi z prominentných rodín. Preto dávali mnoho súkromných hodín, ktoré neboli v zozname. Deshi museli pracovať takmer bez oddychu.
Medzi žiakmi boli poprední Toshitame Maeda a Dr. Kenzo Niki. Maeda bol úplný aristokrat. Mal sluhu na vyzúvanie topánok a na pomoc pri obliekaní úboru. V protiklade Dr. Niki zvykol ráno o piatej prekvapiť učňov. Navrhol cvičenie a zložil uchideshiho. Ako predvádzal každý pohyb, recitoval staré japonské výroky: „lúky skláňajúce sa pred vetrom“, „naberanie vody do sita“. Veci, ktoré určovali pohyby duchovnej sily v aiki. Potom sa ponáhľal domov. Deshi, ktorý bol zložený, sa celkom neprebral kým doktor neodišiel. Uchideshi spomínajúc na tie dni vravia, že bol ako fantóm.
Svetový šampión v zápasení bol v tom čase Mangan z Ameriky. Bol vyšší ako 6 stôp (181 cm) a jeden deň mal zápas so zakladateľom. Útočil s takzvaným „letiacim kopom“. Zakladateľ ho okamžite bez námahy položil. Po tejto udalosti sa stal zakladateľovým študentom a istý čas ho navštevoval každý deň.
Neskôr sa v Osake podávali inštrukcie v klube Sumitomo, novinách Asahi Newspaper a na oddelení polície. Počas zakladateľovej neprítomnosti vyučoval pán Yukava.
Organizácia základne.
Tréning aiki priniesol prezidenta aj k iným druhom budo. Mladí členovia aikido cvičili kendo. Zúčastnili sa súťaže, vyhrali, a zakladateľovi doniesli späť pohár Imperiálnej morálnej asociácie. Ľudia z poľa budo, vrátane ľudí zkendo a judo často navštevovali aiki dojo. Aikibudo bolo rozšírené a ľahko zrozumiteľné verejnosti. V roku 1939 bola navrhnutá reorganizácia Kobukan dojo na základňu Kobukai. Včlenenie bolo oficiálne odsúhlasené v roku 1940. Isamu Takeshita sa stal prvým úradujúcim prezidentom.
V období kabinetu Konoe v roku 1940 bol zorganizovaný výbor na podporu budo. Predsedom sa stal Minister sociálnej starostlivosti. Zakladateľ bol stanovený za člena výboru. Taktiež bol vyslaný do Mandžuska ako člen japonskej delegácie budo, pri príležitosti desiateho výročia založenia Mandžukua.
Profesionálny šampión sumo Tenryu sa stal na dva a pol mesiaca deshi v Koukan dojo. V tomto čase bol kráľ Te z Mongolska na návšteve Japonska a odišiel do Tokia, aby uspokojil svoju túžbu vidieť Ueshibovo aiki umenie.
V rokoch 1939 a 40 sa k aiki dojo pripojili Koichi Tohei a Kisaburo Osawa. Ale skoro sa začala 2. svetová vojna (1941). Ako sa situácia zhoršovala, vedúci ushideshi boli povolaní do vojenských služieb. Kedysi plné Kobukan dojo stíchlo. Niekedy v tomto čase sa názov „aikido“ sal oficiálnym.
Vonkajšie dojo v Iwame.
„Ak vlastníte dojo, budete pod tlakom rôznych obchodných záležitostí,ako napríklad management a iné sféry. A stanete sa menej odovzdanými budo. Potom vaše vedomosti klesnú.“ V to veril zakladateľ. Z tohto dôvodu nikdy nestratil svojho pôvodného ducha žiaka. Vždy dôveroval svojej ceste. Neuhasiteľná túžba po poznaní budo bola vždy silná. Zriaďovanie dojo bola druhoradá záležitosť. Keď bolastanovená hlavná správa v Tokiu, našiel územie, ktoré bolo bez administratívnych problémov, spojených stréningovými miestami v meste. Budo a farmárčenie - obľúbená téma zakladateľa dostala tvar v podobe vonkajšieho dojo v mestečku Iwama (prefektúra Ibaraki) Dodnes tam stojí Ibaraki aikido dojo.
Zakladateľ naliehal, že ako prvá má byť postavená „svätyňa aiki“. Až neskôr bolo postavené 40 tatamové dojo, blízko pri pozemku s rozlohou 72 500 m2. Táto svätyňa sa stala útočišťom pre aikido. Keď zosilnela vojna, zakladateľ sa na tomto mieste vrátil k farmárčeniu. Hlásal Cestu a vyučoval horlivých študentov, ktorí sa o ňom dopočuli a pýtali sa na inštrukcie. Takýmto spôsobom života žil aj po skončení vojny. Ďalej zdokonaľoval svojho ducha a zlepšoval techniky aikido.
Povojnové roky.
Hoci talentovaní muži aikido boli kvôli službe vo vojne rozpŕchnutí, inštrukčné oddelenie Kobukai bolo stále aktívne pod dozorom autora - majstrovho nástupcu a Kisabura Osawu. Ponúkali sa kurzy na rôznych miestach.
Spolu s vojnou prišla okupácia a s okupáciou úplný zákaz aktivít budo. Budo sa stalo protizákonným. Očakávajúc prielom, bola plánovaná reorgaizácia základne, v snahe čeliť možným okolnosiam, ktoré mohli nastať. 22. novembra 1945 bola zvolaná prípravná rada v rezidencii Tokiwa (Marunouchi, Tokio). Navštívilo ju 53 osôb, vrátane princa Konoa (expremiéra). Na tejto rade bol zmenený názov organizácie na Aikikai (záklaňa aikikai) a boli zvolení moví úradníci.
Nová základňa bola odsúhlasená 9. februára 1948 a obnova aikido nabrala tichý, ale pevný začiatok.
Aikido dnes: svetovo rozšírený fenomén.
Napriek tomu, že sa aikido v Japonsku zrodilo v prvej štvrtine tohto storočia, prvý veľký skok do svetovej arény spravilo iba na začiatky 50- tych rokov, po liberalizáci povojnových okupačných nariadení, ktoré povolili tréningy bojových umení. Dnes, ako sa hovorí, počet žiakov vo svete dosiahol jeden milión. Výnimočný nárast,ktorý stále pokračuje.
Predvojnové obdobie.
Bolo to v roku 1922, keď zakladateľ aikido, Morihei Ueshiba, začal vyučovať Cestu, ktorú neskôr pomenoval aikido. Od toho roku, až do roku 1945 a konca 2. svetovej vojny, vyvinul obrovskú snahu, aby dosiahol uznanie svojho umenia a jeho postup v Japonsku.
Ale počas búrlivého obdobia, tesne po zrode aikido, malo sociálne a politické pozadie japonskej spoločnosti veľký vplyv na to,akým spôsobom umenie napredovalo. Morihei sa zameriaval na rozširovanie aikido do obmedzenej skupiny intelektuálov a iných ľudí s vysokým sociálnym postavením a nikdy nepomýšľal na rozšírenie do širokej verejnosti. Preto boli všetky cvičenia vedené nímsamým, alebo pod jeho prísnym dozorom. Z tohto dôvodu bol príliš zaneprázdnený na to, aby rozširoval vplyv do spoločnosti.
Povojnové obdobie.
Po skončení 2. svetovej vojny priniesli meniace sa časy veľké prehodnotenie v administratíve aikido. Roku 1948 vláda - v zastúpení ministerstvom vzdelávania - formálne zaregistrovala nový subjekt - základňu aikikai (Zaidan hojin aikikai) ako jedinú oficiálnu národnú organizáciu určenú na rozvoj umenia aikido. V tom čase dal zakladateľ Morihei Ueshiba svojmu synovi Kisshomarovi do rúk všetky záležitosti, vrátane administratívy, organizácie a rozširovania umenia. On sám sa rozhodol ostať vo svojej krajine,odísť do ústrania mimo Tokia, kde sa mohol realizovať vo vytváraní ďalších krokov k spokojnosti aikido ako takého. Tam vybudoval aj svätyňu aiki (aiki jinja),ako duchovné stredisko svojho pohybu. Svätyňa uctieva bohov shinto, o ktorých veril, že sú ochrancovia aikido. (Po jeho smrti v roku 1969, tam prebýva aj zakladateľov duch.)
Keď dostal autor Kisshomaru Ueshiba zodpovednosť za umenie ako celok, rozhodol sa spopularizovať aikido nielen v Japonsku, ale aj vo verejnosti celého sveta. Bral ako svoju povinnosť utvorenie správneho povedomia o umení a jeho ďalší rozvoj. S takýmito cieľmi v mysli rozšíril požiadavky o založenie inštrukčných metód, zriadenia organizačnej osnovy, obnovenie administratívnych procesov, a tak ďalej.
Domáci rast.
Okolo roku 1955 vyústilo dokončenie riadiacej administratívnej organizácie prienikom do verejnosti, čo spôsobilo veľkýkrok dopredu pri rozširoaní umenia v národnom meradle. Od začiatku 60- tych rokov sa začali formovať univerzitné organizácie aikido a dodnes (1984) má takmer 200 japonských univerzít kluby aikido, kde učia učitelia základne aikikai. V roku 1976 bola založená Celojaponská asociácia aikido, ktorá zabezpečovala vzájomné priateľstvo a spoluprácu medzi japonskými cvičencami aikido, či už patrili do existujúcej asociácie aikido, do klubu sponzorovaného nejakou obchodnou spoločnosťou, alebo pod asociáciu aikido Ministerstva obrany. Základňa aikkai stále zohráva hlavnú úlohu ako strešná organizácia v rozširovaní umenia v Japonsku.
Medzinárodný rast.
V krátkom čase sa ukázal silný rozvoj aikido aj v medzinárodnom meradle - u mnhých národov na každom kontinente. Hlavným dôvodom pre jeho popularitu sa zdá byťjeho jedinečný a pevný duchovný odkaz. Mnoho nejaponských žiakov cíti, že tieto hlbšie zložky bojového umenia sú poprednejšie v aikido, ako v inom japonskom budo, ktoré sa rozšírilo. Začiatkom 50- tych rokov boli prvé znaky štartu aikido ako medzinárodného fenoménu stimulované rôznymi expertami na bojové umenie. Spočiatku bolo pedstavené na Havai, v USA a vo Francúzsu. Jeho hlboká orientálna duchovnosť si podmanila mysle intelektuálov a umenie sa rozšírilo do celého sveta takmer za sekundu.
V roku 1975 sa v Madride stretol prípravný výbor a diskutoval o vytvorení Medzinárodnej federácie aikido.
Reprezentovaných bolo okolo 30 krajín. V roku 1984, včase písania tejto práce, sa pripojilo viac ako 40 národných federácií a organizácií aikido.
Umenie prekvitá najmä v USA, Francúzsku, Taliansku, Anglicku, západnom Nemecku a iných európskych krajinách, ďalej v Brazílii v južnej Amerike. V predchádzajúcich rokoch sa zaznamenal rast v juhovýchodnej Ázii, Austrálii a na iných miestach. Sú tri japonské bojové umenia, ktoré sa stali veľmi populárnymi mimo Japonska: judo,karate a aikido. Napriek relatíne krátkej histórii aikido sa hovorí, že vposlednom čase priťahuje väčšiu pozornosť pre vysoký štandard svojho zmyslu.
Hombu dojo.
Ako sme videli, v Japonsku je veľký počet organizácií aikido, vrátane Celojaponskej asociácie aikido a Celojaponskej študentskej asociácie aikido. Medzinárodne sa vo veľkej miere rozvíja už spomínaná Medzinárodná federácia aikido a jej administratívne jednotky. Predsa však, centrom všetkých týchto organizácií je základňa aiki v Japonsku a jej tréningová pobočka známa ako dojo hlavnej svetovej správy akido (aikido Hombu dojo).
Zakladateľ Morihei otvoril „staré“ Hombu dojo v jeho dnešnom sídle (17 - 18 Wakamatsu - cho, Shinjuku - ku, Tokyo - to, Japan 162) v roku 1931. V roku 1968 bola jednoduchá drevená konštrukcia nahradená veľkým dojo s piatimi oddielmi, ktoré lepšie vyhovuje potrebám zväčšujúceho sa počtu cvičencov. Dnes navštevuje denné triedy okolo 600 žiakov. Okrem toho existuje 400 oficiálnych vetiev dojo po celom Japonsku bez tých, ktorésú spojené s už spomínanými pridruženými organizáciami. Celkový počet mist pre praktikovanie je teda niekde medzi 1200 a 1300.
Základňa aikikai vydáva certifikáty technických stupňov a slúži ako centrálny register a distribútor týchto stupňov. Certifikáty na „čierny opasok“ sú vydávané s menom a pečaťou terajšieho doshu. Doshu je tiul dedičného vodcu sveta aikido, priameho potomka zakladateľa. Terajším doshu je autor, Kisshomaru Ueshiba.
Hombu dojo taktiež pravidelne vysiela inštruktorov a jeho spolupráca so zámorskými dojo sa stala bližšou a viac frekventovanou vďaka podpore Medzinárodnej kultúrnej nadácie pre výmenu, Japonskej podporovacej námornej asociácie a iným šľachetným skupinám. Dnes vykonáva Dojo hlavnej správy aikido, pod vedením Dojo-cho (riaditeľ) pán Kisaburo Osawa, administratívne činosti širokej škály, ktorá zahŕňa energickú aktivitu asi 30-tich plno úväzkových shihanov (učitelia s licenciou), ktorí sa zoskupovali okolo druhého Doshu.
